Chcem ujsť. Skoro vždy a doslova

Chcem ujsť. Skoro vždy a doslova. Ďaleko. Veľmi ďaleko od minulosti, ľudí z minulosti a pocitu, že minulosť je moja súčasnosť. Lebo tak to je. Reálny čas som prestala vnímať ako 13 ročná, keď prišla prvá zlá vec do môjho života. A potom prišla druhá, tretia, štvrtá, piata, šiesta… A potom som ich prestala počítať. Lebo som ostala unavená. Ostala som unavená tak veľmi, že sa mi zastavil čas. Aj môj mozog si to povedal. Je akýsi pokazený a aj moje EEG a MR s tým súhlasia.
Práve skončila v televízii reportáž Cestou necestou. Z obývačky som sa zrazu ocitla na Madagaskare a potom som sa rozplakala. Lebo mňa vždy dokázala dojať jednoduchosť. Jednoduchosť úplne vo všetkom. Že keď niekoho máš rád, tak ho máš proste rád, bez podmienok. A že radšej si vyberieš pokoj, ako byť otrokom systému. Veď to je jednoduché, nie?
Hovorila som mame že nechcem byť otrokom systému a že ja som vlastne chorá z krajiny, v ktorej žijem. A najmä z ľudí, ktorí sú v nej. Z ľudí, ktorí uprednostňujú peniaze pred tým, než aby radšej žili v pokoji a férovo zo dňa na deň. Z ľudí, ktorým sú prednejšie majetky, než dobré vzťahy v rodine. Ja som z tých ľudí unavená tak veľmi, že radšej si vyberiem maličké potraviny v maličkej dedinke, než hypermarket. Lebo v tom hypermarkete je moja minulosť. A kde je moja minulosť, tak tam sú TÍ ľudia. A ja TÝCH ľudí už NECHCEM NIKDY V ŽIVOTE VIDIEŤ. Nechcem sa ani vystaviť predpokladu, že by som ich mohla stretnúť.
Moja duša je odteraz na Madagaskare. Tam teraz utekám. Najradšej by som skutočne utekala. A utekala by som tak odhodlane a rýchlo, ako vždy, keď stretnem nejakého človeka a ja nezvládam počúvať, čo ten človek hovorí. Ale akože fakt. Ja reálne utekám. Útek je moje riešenie. Skutočný, nefalšovaný, spotený, s asfaltovou vôňou v nose, ale o to pravdivejší ÚTEK. Lebo dlhé roky som utekať nemohla, aj keď to bolo potrebné. Prečo teda teraz utekám? Lebo ja tu týchto ľudí nechápem. Oni sa sťažujú a čakajú, že ich budem ľutovať. No nie je čo ľutovať, lebo majú v skutočnosti krásny a pokojný život. Iba sú nenažraní. Iba zabudli, že pokiaľ ich niekto nebije, neuráža a neohrozuje, tak im je DOBRE. Aj ja chcem aby mi bolo dobre. Tak skutočne, do špiku kosti. Nie iba v predstavách.
Nerozumiem tomu, čo tu ľudia odo mňa chcú. Dostávam čudné rady. Že za všetko by som mala dostať zaplatené. A ja sa potom dostávam do situácií, ktoré sú pre mňa sci -fi. Ale ja nechcem peniaze. Veď ja som ich už dostala. V podobe príležitosti. Na to mnohí zabúdajú. Príležitosti sú v skutočnosti peniaze. Príležitosť žiť v bezpečnom domove, príležitosť dostať vôbec nejakú príležitosť. Na čo sú nám potom peniaze???
Na čo je nám nejaký systém? Tu sa systém rovná chaos a nespravodlivosť.
Ja chcem iba pokoj a prázdny pocit na hrudi. Nech zmiznú odtiaľ všetky kamene a závažia.
Na Madagaskare si nikto nič nezávidí, tam sa žije zo dňa na deň.
Pre niekoho nuda, pre niekoho vykúpenie. Pre mňa tá druhá možnosť. A tak teda bežím. Bežím tak rýchlo, že znova cítim ten asfaltový závan v nose, aj keď som sa nepohla z gauča v obývačke.
No moja duša je tam. Tam, kde nie je systém, ale rovnosť.
Katarína Sélešiová
sk_SKSlovenčina