Rebelka – aj toto som ja.

Viem, že nevyzerám ako rebelka. Je mnoho stereotypov a predstáv, ako by mal vyzerať niekto, kto spoločnosti nastavuje zrkadlo a búri sa proti jej pravidlám. Zrejme by to nemala byť rozvedená žena po päťdesiatke, ktorá vždy  žila „slušne“ a vyzerá tak trochu ako usadená matróna.

Prechádzala som detským životom ako na pohľad poslušné dievčatko, ktoré sa snažilo všetkým vyhovieť a nebyť príliš na očiach. Pravdou je, že v mojom vnútri to nevyzeralo veľmi slušne a pohodovo. A občas sa mi nepodarilo to úplne zamaskovať, ustriehnuť. A potom som musela kľačať v kúte, lebo som neposlúchala. (Ak bol nablízku šamlík, tak som si potajomky naňho sadla a počúvala, či nejde mama, možno preto mám taký dobrý sluch a presne viem komu z našej rodiny ako pukoce v členku). Stalo sa tak napríklad, keď som preliezla plot, aby som ušla podvečer za kamarátmi. Dostala som aj poriadnu facku pred triedou, lebo som na školskom minidvore vykrikovala s ostatnými „zelina“ čo bola prezývka pre riaditeľku Zeliskovú. Nemali sme ju radi, ale neuvedomili sme si, že nás počuť v neďalekom učiteľskom byte. A tá facka ma tak dostala, že mi aj ušlo do nohavičiek. Dookola mi moje okolie opakovalo, že nesmiem hovoriť „ježišmária“, alebo nesmiem pískať, lebo vtedy plače panenka Mária, neznášala som to. Spomínam si aj na to, že som si posunula hodinky a zostala sa kúpať na potoku na závlahách, hoci som mala ísť do kostola, a vyhovorila som sa, že mi meškali.

Bála som sa veľa rokov, že pôjdem za toto všetko vážne do pekla. Moje detské hriechy sa mi zdali také ťažké, že som sa z nich bála aj vyspovedať. To samozrejme situáciu ešte sťažovalo, a najviac ma dostalo, keď mi po mojej štyridsiatke napísal jeden starejší nášho rodu, že je zo mňa sklamaný, lebo som bola kedysi také milé dievčatko. Moje rebelské ja sa neprestalo ozývať ani v dospelosti. Pamätám si, ako sa ma v psychoterapeutickom výcviku pán docent sucho opýtal, či „mienim byť stále v oblúku“ čo bola taká psychoanalytická hláška vyjadrujúca, že ma fakt išlo často hodiť o zem. Vo veku kedy to považujeme za bežné, teda ako taká trojročná, som si otvoreného vzdoru veľmi neužila. Narodila sa mi postihnutá sestra a bolo treba dospieť.

Vzdor sa vo mne ozval, keď som mala obhájiť svoje PhD. a kolegovia z katedry mi to okomentovali slovami „povedz, čo tam máš ( v rigoróznom projekte), aby sme mohli ísť piť“ – to ma tak dostalo, že som sa následne na obhajobu práce vykašľala, preto nie som majiteľkou tohoto hrdého titulu. Psychoterapeutický výcvik ma neskôr doviedol k zručnosti hľadať „čo chýba“, vidieť všetky tie nezámerné prerieknutia a akoby chýbajúce časti prejavu človeka, ktoré dokresľujú jeho celok. Naučila som sa uchopiť aj nevedomé veci, ktoré potláčame, či premietame na druhých. Nie každý ich chce vidieť, nie každý stojí o to, aby niekto na ne poukazoval, čo však nič nemení na tom, že dokážem vystihnúť veci, ktoré si málokto priznáva, a viem ich pomenovať jasne a bez snahy vytvárať nejaké mimikry a sociálne prijateľné kamufláže.

A toto sa stalo súčasťou môjho živobytia a môjho poslania, ktoré robí môj život zmysluplným a zároveň aspoň občas pomáha aj niekomu inému. To, že pomáham hlavne sama sebe, môže vyzerať naozaj sebecky, a pre veľa ľudí bude toto priznanie znamenať, že som vlastne hrozná, lebo sa len „tvárim, že som tu pre druhých“. Veď ako môže niekto najprv pomáhať sebe, a nie druhým, a byť pritom dobrým človekom? „Totem pomoci“ je u nás posvätný a vyžaduje zabúdať na seba, potláčať svoje „ego“ – aspoň tak to učili mňa. Vtip je v tom, že väčšina ostatných iba neprizná, o čom to skutočne je.

Tendencia povedať aj veci, ktoré sa nepatrí hovoriť mi zostala, nezmizla s dospelosťou. Nakoniec vidíte to aj v úvode tohto textu, že pozdieľam aj to, kedy som sa z facky naozaj pocikala. Občas na to samozrejme aj doplatím. Napríklad na to, že som niekomu naivne dôverovala, zatiaľ čo o mne neváhal dotyčný šíriť prekrútené klamstvá. Som férová a otvorená, a nie každému to sedí, nie každý sa naučil tak žiť. Som si však istá, že ma to nezastaví, neprestanem robiť to, čo robím, hoci si tým aj vydobyjem pozíciu „neprijateľná“.

Fakt ma nebaví hrať tie hry a chvalabohu za to, že mám okolo seba dosť ľudí, s ktorými ich hrať nemusím. Skúseností však mám naozaj dosť. Keď mi môj spolupracovník nepovie do očí, že na podujatie prísť nechce, že má so mnou problém, a radšej sa vykrúti, vyhovorí na „povinnosť“, no prezradí ho nemilosrdný záznam na Facebooku z úplne inej akcie v danom čase. Keď niekto ochotne spolupracuje, no po niekoľkých mesiacoch sa ukáže, že mu v skutočnosti išlo iba o zoznamy účastníkov, ktoré som dokázala dať dokopy a bez slova si rozbehne konkurenčný projekt. Aj v našej práci dokáže fungovať spolupráca naoko, len aby sa dala deklarovať do merateľných ukazovateľov. Nenaletím už ani tej ukážkovej komunikácii, ktorá vyzerá dokonale podľa šablón pozitívnej psychológie, pokiaľ tvorí len masku, náter asertívnej komunikácie, prekrývajúci skutočné úmysly.

Nemusím byť pri všetkom, ani nechcem, aby ma každý, koho som kedy podporila, pomohla, všade uvádzal a menoval. Ľudia, ktorí sa ocitnú na dne, nemajú radi svedkov tejto skúsenosti, hoci im pomohli sa z nej dostať tam, kde sú teraz. To ale neznamená, že mi nezáleží na tom, keď sa ma ľudia snažia ignorovať úplne, alebo dokonca odstaviť, pretože je nepohodlné priznať si, že z toho dna si nevstal sám, že tvoj úspech nie je vždy len tvoj. Som šťastná vždy, keď nájdem ľudí, ktorí so mnou ladia, majú to tak nejako rovnako, vzájomne, nemajú potrebu ma využiť ku svojmu kariérnemu rastu a sebaprezentácii. Sú aj takí, čo dokonca úplne berú to, že raz je niekto ok a inokedy je to ten druhý a nemusí byť životnou nutnosťou pretvarovať sa, že sme všetko zvládli a nebodaj sami, bez prispenia okolia.

V týchto časoch si viac ako kedykoľvek predtým, uvedomujem, aké ťažké je dotknúť sa toho skutočného človečenstva. Existenciálne sa dostávame do bodu, kedy je príliš ťažké hovoriť, je príliš ťažké písať, a je príliš ťažké osloviť to najhlbšie, čo sa možno ponára až tam, kde slová už nemajú význam. V čase, kedy sa výrazne zvyšuje nenulová šanca, že neumrieme v posteli. A dokonca ani v prostredí toľko zatracovaného zdravotníctva, ktoré nakoniec v našich myšlienkach predstavuje záchranné koleso. Pripúšťame si, že ho asi naozaj budeme potrebovať, že v ňom dostaneme pomoc a podporu v nejakej forme, kvôli ktorej sme ochotní vzdať sa niektorých privilégií a dokonca aj privilégia kritizovať.

Žijeme v čase, kedy sa nočné mory z detstva stávajú realitou príliš blízko na dosah ruky, oveľa viac než by sa nám možno páčilo, kedy si naše telo reaguje na stres po svojom, akoby prechádzalo púšťou, ktorá je síce predpokladom prijatia niečoho nového, nájdenia cesty do zeme zasľúbenej, ale až príliš nás vťahuje, zdržuje. Už to nevyzerá na pár otčenášov, ale na dobrých 40 rokov túlania s poriadne neistým výsledkom – a Mojžiš nikde – no a v tomto čase mi už ani nevadí, že píšem vety ktoré majú 300 riadkov, aj keď doteraz som sa poctivo učila deliť ich na menšie celky, už sa zmierujem s tým, že je tu možno milión vecí, ktoré nestihnem povedať, nestihnem urobiť ani nestihnem pomenovať, a že to ani nemusí byť mojim vekom, ale jednoducho tým, že neviem do akého rána sa zajtra zobudím.

Ukazuje sa, že získané zvládacie mechanizmy majú veľmi krátke trvanie, možno už nikomu nepomôžu, hoci zdieľame do roztrhania tela práve takéto podporné posolstvá, aby sme si poskytli aspoň nejakú barličku, ktorá nám povie a ukáže, že to ešte stále zvládame – tak tu, milí priatelia, prichádza paradox toho, že aj toto je ľudská skúsenosť, že hoci sme v tom všetci, nemusí byť ľahké dotknúť sa iného človeka a dotknúť sa toho čím žije a čím prechádza, že samota je náš údel, aj keď máme milión nástrojov na to, aby sme sa jej vyhli a nemuseli čeliť tomu, že to všetko a vždy nakoniec musíme zdolať my sami. Urobiť niečo pre seba aj pre iných je fajn, a to aj za predpokladu, že neviem, či ďalší deň bude svitať, alebo sa zobudím do nočnej mory, ktorú sme odmietali vidieť pred naším prahom. Nakoniec to aj tak je asi to jediné čo „mám“ a môj vlastný balans možno vytvára podporu pre iných, alebo nejako lieči tento svet, aj to moje rebelantstvo, ktoré neskončí skôr, než sa moje častice rozptýlia vo vesmíre.

Zvykli sme si vyjednávať s osudom zoči voči svojej smrteľnosti, vyvažovanej nádejou na večnosť a zvečnenie seba aspoň v poryvoch vedomia nejakej inej bytosti, že tu niečo po nás zostane. Je úplne nová skúsenosť čeliť predstave, že tu možno nezostane nič. A hoci rozdrobujem svoju skúsenosť na otázky, koľko z môjho života viem uchopiť a porozumieť vďaka nálepke „som Aspergerka“ a či to vôbec má nejaký význam, tak jedno viem s istotou – že tento po**b*ný život má niečo do seba a bolo mi cťou sa zúčastniť a rebelovať a milovať. Aj keď na to nevyzerám. A keby ste náhodou niekedy hľadali silu k životu, alebo aspoň k tej najbližšej hodine, tak občas ju nájdete aj v tom vzdore, a zistíte, že je to lepšie ako nič.