Jediný nástroj, ktorý mám skutočne v rukách, som ja. Mám seba a so sebou pracujem.

Škola bez návodu v obci Veľké Zlievce.

Prečítajte si rozhovor so Slávkou Makovníkovou, ktorá spoluvytvára školu #beznávodu pre rôznorodé deti. Školu nájdete v obci Veľké Zlievce, je na pohľad veľmi nenápadná.

No keď sa pozriete bližšie, zistíte, že je fascinujúco neobyčajná a stojí za to zastaviť sa, pozerať sa, počúvať. Je to prostredie nabité autentickým životom, skúsenosťami a ľudskosťou.

So Slávkou Makovníkovou sa rozpráva naša Kristína Převrátil Alexy, ktorej syn je individuálne vzdelávaným žiakom v Škole bez návodu. Preberajú spolu inkluzívne vzdelávanie v praxi, podporu rôznosti, prácu s autistickými deťmi, domáce vzdelávanie, profesiu učiteľa, ale aj vyhorenie a opätovné nachádzanie životnej sily. Čítajte ďalej, stojí to za to!

Pracuješ s deťmi v škole, ktorá nedávno prešla zmenou názvu. Je z vás Škola bez návodu, čo nám spravilo veľkú radosť. Čím ťa #beznávodu ako prístup zaujal?

Keď vznikol tento portál, Vierka Hincová mi o ňom hovorila, ale úplne to zapadlo na svoje miesto až pri počúvaní niektorého z vašich podcastov Deti bez návodu. Vtedy som si naplno uvedomila, že toto sme my, my sme bez návodu. My u nás v škole nejdeme ani klasicky, zaužívane školsky, ani žiadnym známym alternatívnym prístupom. My skutočne ideme bez návodu, pretože veríme tomu, že návod na ľudí neexistuje. Na človeka, dieťa neexistuje návod, pokiaľ sa bavíme o našej profesii a o školskom prostredí.

Máte v triede aj autistické deti a na tie existuje veľa návodov. Nakoniec s Vierkou sme preto začali aj podcast Deti bez návodu, ako reakciu na silný trend robiť návody, či už cez odmeny, alebo nejaké triky modifikujúce správanie. Ako to je s návodmi na autistické deti vo vašej škole?

Ašpirácia je brať si z návodov to, čo nám sadne. Túto úlohu má u nás skôr Danka Holíková, naša riaditeľka. Ona je ten človek, ktorý číta a vníma rôzne autority a vzdeláva sa v súčasných pedagogických prístupoch. Ja som praktik, hoci tiež čítam a vzdelávam sa, ale v prvom rade sa opieram o seba. Keď sa v niečom cítim dobre ja, ale dieťa na to nereaguje, tak hľadám ďalej a skúšam, tak povediac inštinktívne.

Napríklad, máme chlapčeka, ktorý je autistický a nerozpráva. Chceli sme mu dať možnosť stráviť čas medzi ostatnými deťmi, to ale znamenalo, že najprv sme ho museli spoznať my. Zistiť ako reaguje, na čo si treba dať pozor, do akej miery je kontaktný a tak ďalej. Bolo treba pripraviť aj tie bežné deti, lebo aj bežné deti vstup nového chlapčeka prežívajú a vnímajú aj nejakú tú odlišnosť. V jednom momente mi napadlo, že si dám čelenku s motýľom do vlasov, lebo chlapček sa na mňa nepozeral a nebola som si istá, či ma vníma, či o mne vie. Jedna mama od nás z triedy mi neskôr povedala, že presne toto odporúča metóda Sone Rise. Tá skúsenosť je zrejme rozšírená a ľudská, pretože ja som ju naštudovanú nemala, ale zafungovala.

Čím sa riadiš pri práci s deťmi? O čo sa opieraš?

V prístupe k deťom sa opieram o svoj komfort, pretože učiteľ sa má cítiť v komforte, nech to znie akokoľvek. Človek má v rukách seba, svoj prístup a prežívanie a s tým má aj robiť. Vonkajšie pravidlá a vynucovanie pravidiel mi nesedí, hoci rozumiem tomu, že všetci máme nejaký základný rámec toho, kedy ideme spať a kedy jeme. Hľadám v prvom rade svoj komfort a komfort pre naše deti, nie dodržiavanie nejakej sady pravidiel, tie sú pre nás skôr diskomfort. Nakoniec pravidlá potrebujeme a dodržiavame hlavne vtedy, keď sa bojíme, však? Bojíme sa, že budeme potrestaní, tak skloníme hlavu a poslúchneme.

V dlhodobom strachu asi nie je veľa priestoru pre učenie sa, či áno?

Nie je. A v dlhodobom diskomforte nemôžem byť ani ja ako učiteľka, či terapeut, lebo ani tak nenaučím deti nič. Keď chcem napríklad odplienkovať dieťa, najprv musím byť s ním vo vzťahu, bezpečnom vzťahu. Ísť do tak intímnej veci ako je vyzliecť ho, požiadať ho, aby si niekam sadlo – tu potrebujeme mať dôveru, nie strach. Mohla by som ho tam ešte priviazať, pretože to dieťa je malé a ja som veľká, ale načo by to bolo dobré?

Ako deti sa učíme narábať s osobnou mocou, budujeme si stratégie na zvládanie s mocou spätých situácií. Ak sa ako dieťa necítim rešpektovaná, naučím sa nerešpektovať a zároveň sa budem stále rešpektu dovolávať, pretože mi bude chýbať. Keď budem mocná a budem mať vplyv na ľudí, budem ich meniť tak, ako to vyhovuje mne a použijem rôzne i neférové nástroje prejavu moci, napríklad budem si vynucovať svoje pravidlá.

Každá ľudská bytosť je hodná rešpektu, už keď mi niekto príliš veľa hovorí o tom, že „ma bude rešpektovať“, tak to je signál, že s rešpektom má problém, veď kto je on, že má byť distribútorom rešpektu voči mne? Buď to v sebe máme alebo nemáme. A práve keď to v sebe nemám, tak sa toho dovolávam najviac.

Ako v každodennosti funguje vaša kamenná škola?

U nás v škole máme deti bežné, aj deti znevýhodnené, ktoré tam nie sú celý deň a nie sú tam ani každý deň. Väčšinou deň vyzerá tak, že ráno urobíme s bežnými deťmi povinnú jazdu, čítanie a písanie, kde treba viac sústredenia. Okolo 9.00 prichádzajú deti znevýhodnené a zostávajú aj s rodičmi. Tí sú tam ako asistenti, hoci stáva sa aj to, že rodič využije čas a odbehne si na nákup, alebo niečo vybaviť. Alebo sa venuje inému dieťaťu. Aj to sa u nás deje celkom bežne, pretože už sa poznáme.

U nás deti robia to, čo chcú, a vyberajú si z toho, čo sa im ponúkne. Ponúkame im bežné školské činnosti, ako sú pracovné zošity, robia si úlohy z matematiky, ale pokiaľ to dieťa chce, pokiaľ v tom cíti základný komfort. Ešte chcem dodať, že deti nezažívajú iba príjemné situácie a je to tak aj dobre. Na príklade mojich vlastných detí poviem, že obidve sa naučili písať písaným písmom, aj keď ich to vyslovene nebavilo, prechádzali pri tom diskomfortom, ale nie cez strach a plač. Ja som športovec a myslím, že raz za čas sa treba vedieť aj prekonať, ale je rozdiel v tom zmysluplne sa prekonať a byť v permanentom stave boja o prežitie. Takže slobodu výberu ponúkame všetkým deťom, nie len deťom znevýhodneným a potom ich sprevádzame na ceste, ktorá vie byť radostná, aj náročná. Máme už aj také dni, kedy sa pripoja cez online doma vzdelávané deti, to nás naučila pandémia.

Deti sa s novou identitou poriadne vyhrali a zrecyklovali pri tom darované tričká.

Ako na váš prístup reagujú rodičia detí?

Všimla som si, že rodičia bežných detí majú s priestorom pre autonómne rozhodnutie dieťaťa väčší problém. Niektorým sa nepáči, že dieťa nie je riadené direktívne a majú často obavy. S tým sa u rodičov znevýhodnených detí nestretávame tak často, tam sme v prístupe omnoho viac zladení. Nám sa ale v praxi ukazuje, že aj keď deti nie sú systematicky do niečoho tlačené, tak polročné testy zvládnu s prehľadom. Stáva sa nám napríklad aj to, že dieťa v druhom ročníku ešte nevie čítať, pretože potrebuje viac času a dozrieť. Ale v rámci prvého stupňa sa to naučilo zatiaľ každé dieťa. Stáva sa aj opačná situácia, že prvák sa potrebuje učiť druhácku matematiku.

Myslím, že rodičia sa potrebujú rovnako učiť, veď sa toho deje toľko a tie zmeny sa trávia pomaly a ťažko. Navyše my sme spádovou školou v oblasti, kde mnohí z rodičov nemali veľké šance na vzdelávanie a zápasia napríklad s existenčnými ťažkosťami. Preto tlačia na to, aby sme dávali aj zlé známky, aby sme dávali poznámky, aby sme nútili deti, aby sme ich porovnávali medzi sebou, to je pre nich štandard, ktorý poznajú. Násobilka je vstupenka do života – to je predstava, s ktorou sa stále stretávame a pritom násobilka naozaj nie je priorita. Keď sa to vynucovanie nedeje, tak z ich pohľadu deti vlastne neučíme.

Keď učivo deťom nie je predkladané direktívne, zoberú si z učenia to podstatné?

Človek nemôže dostať niečo, čo si sám nezoberie. Ja nevidí dôvod na to, aby som prišla s misou koláča a povedala dieťaťu „jedz!“. Situácie je úplne iná, keď za mnou príde dieťa a povie „dal by som si niečo sladké“. Vtedy sa učiteľke otvára priestor, môžeme ísť napiecť, môžeme ísť nakúpiť, môžeme rozmýšľať, čo by si dal, čo je sladké, v čom je cukor, napríklad ovocie? A už som načala toľko tém, vrátane zručnosti piecť a nakupovať, finančnej gramotnosti, zdravej výživy a podobne a toto považujem za efektívnejšie učenie. Pretože vychádza z vnútornej motivácie dieťaťa, je s ním v skúsenosti, v zážitku. Učiteľ nie je animátor, ani rodič.

A áno, dá sa učiť aj inak, dá sa prikázať „teraz všetci čítame toto, lebo to treba“ a  zafunguje to, deti sa to naučia. Ale nenaučia sa to tak ľahko a radi a je tam veľké riziko, že si vytvoria odpor k niečomu, v čom by mohli byť v dospelosti naozaj dobrí.

Aký je Tvoj postoj k štandardizovanému učivu?

Z učiva sa stalo niečo, čo to nikdy nemalo byť. Veď je toľko iných vecí ako učivo, ktoré sa deti potrebujú naučiť. Sociálne, komunikačné a medziľudské zručnosti, v tých u nás deti rastú. Tieto zručnosti sú nakoniec podporou pre všetko ostatné učenie sa. Veď sa doťahujú o knihy, o zdroje učenia sa, chcú zisťovať, poznávať.

Napríklad nedávno sme zažili situáciu, že autistický chlapček zobral hračku, srdiečko, inému dievčatku v triede. Ona mu tú hračku nechcela dať, a tak vznikol konflikt. Nakoniec sa jej srdiečko vrátilo, ale za dve hodiny prišla tá istá situácia, len úlohy sa vymenili. Ten chlapček sa hral s legom a dievčatko si ho vzalo. A tak sme sa vrátili k tomu, ako to je s vecami, ktoré si berieme, či si ich môžeme len tak vziať, alebo nie. Dôležitý rozmer bol aj správanie dospelých – mama mala ten klasický „slušný“ postoj, kedy uprednostním cudzie dieťa, lebo veď ukazujeme, že sa vieme podeliť, že sme slušní, dobrí a tak ďalej. Ale to k nám do skupiny nepatrí, tu sa učíme žiadať sa navzájom. Trvalo to, deti to trávili, ale porozumeli tomu a naučili sa vypýtať a rešpektovať.

Všimla som si, že u vás diagnózy zostávajú tak trochu pred dverami školy. Ako tú pestrosť, diverzitu detí riešite v praxi? V školách zameraných len na autistické deti napríklad používajú presný režim dňa a jeho vizualizáciu. Ako to je u vás?

Diagnózu riešim, pokiaľ dieťa užíva nejaké lieky a lieči sa, napríklad z angíny, má vtedy liek na baktériu. Ale v prístupe ku človeku, tam necítim žiadny rozdiel. Režim ja osobne nemám rada, veď je nakoniec vždy narušený situačnými vplyvmi. Dieťa môže prísť hladné, choré, môžu sa pohádať cestou do školy, môže pred auto vybehnúť srna a už je dieťa vyhodené z režimu, už riešime niečo iné. Aj keď príde nadšené nejakou hračkou a chce mi ju ukázať, nespadá to do režimu.

No a diagnózu beriem do úvahy vtedy, keď to situácia vyžaduje. Napríklad, keď autistické dieťa nemôže mať pustenú interaktívnu tabuľu, pretože ho senzoricky preťažuje a bežné dieťa ju práve používa. Môžem to riešiť tak, že autistické dieťa nie je v miestnosti s tabuľou. Ale stane sa, že práve tam chce vojsť. Vtedy uprednostním znevýhodnené dieťa a tomu bežnému vysvetľujem.

Je to podobná situácia, ako keby sme človeka na vozíku požiadali, aby vyšiel po schodoch, to jednoducho nie je možné. Bežné dieťa sa tým učí mnohým zručnostiam i cnostiam – tolerancia, solidarita, láska, blízkosť, schopnosť ustúpiť. Ale je to aj naopak, pretože aj autistické dieťa sa učí počkať a rešpektovať iných. Faktom ale ostáva, že tu zohráva odlišnosť, teda potreba daná diagnózou, svoju rolu. Rovnako ale berieme do úvahy, aj keď kohokoľvek bolí brucho, je nevyspatý, nemá rád istý druh hudby a podobne. Bez ohľadu na diagnózy, všetci máme rôznorodé potreby a preferencie.

Adaptovali sme sa a už mávame aj našich domácich školákov on-line s nami v triede.

Kde podľa Teba vzniká tá predstava o nevyhnutnosti presného režimu pre autistické deti v škole?

Podľa mňa to vychádza z učiteľov, ktorí ten režim potrebujú primárne. Môže to súvisieť aj s ich motiváciou. Poznáme dve motivačné sily – radosť a strach. Keď ťa ženie strach, tak funguješ inak ako keď ťa motivuje radosť. Treba povedať úprimne, že pri autistických deťoch nás ako učiteľov často ženie strach. Ja cítim obrovský rešpekt, aj strach pri každom jednom dieťati, ktoré k nám príde. Ale môžeme sa rozhodnúť tento strach deklarovať a priznať, prechádzať ním. Dieťa tomu úplne prirodzene porozumie, nakoniec sme rovnako ľudia a toto nás spája. Ja kľudne poviem „vieš čo, teraz sa bojím, že toto nezvládneme“.

A sú to často aj nehovoriace deti, ktoré tomu rozumejú, možno nie slovu, ale pocitu, atmosfére, tónu reči, prežívaniu, ktoré nakoniec máme všetci podobné. Tí, ktorí chcú tak veľmi režim, nie sú podľa mňa celkom v kontakte so svojím vlastným strachom, tvoria si tým pre seba bezpečie, čo chápem, len to je fér priznať. Sú zo strachu v napätí, možno aj preto často vyhoria, pretože si hovoria „veď ja som profesionál, ja sa nesmiem báť, ja mám na to patent“ a pritom iba potlačia to, čo je prirodzene ľudské.

Keď hovoríš o deťoch, hovoríš vlastne viac o sebe, ale nie preto že si sebestredná, ale preto že deti v Tebe zjavne podnecujú silnejšie vnímanie seba. Je to tak?  

Podľa mňa to inak ani nejde. Keby som chcela rozmýšľať o tom druhom, nie o sebe, tak každá moja myšlienka je len hypotéza. Sú to také jalové myšlienky, domnienky, často sú to moje súdy a hodnotenia – napríklad „dieťa je lenivé, chce utiecť zo situácie“ a podobne. Môj jediný nástroj, ktorý mám reálne v rukách, som ja. Mám seba a so sebou pracujem. A niekedy sa aj nahnevám, alebo som smutná, mám v sebe celú škálu pocitov, som človek. Nakoniec, aj to autistické dieťa bude niekedy vystavené hnevu, či smútku niekoho iného a nebude žiť v zlatej klietke. Sme ľudia, dá sa povedať „prepáč, mrzí ma, že som niečo nezvládla, je to moja chyba“. Stáva sa mi to, a ospravedlním sa, a nevidím v tom problém.

Povedz nám viac o tom, ako ste si našli cestu k individuálnemu a domácemu vzdelávaniu.

Začalo to mojou dcérou, pretože som bola pevne rozhodnutá nenechať ju prechádzať štandardným vzdelávaním. Hľadali sme, ale buď nám alternatívne školy nesedeli, alebo boli drahé. A s Dankou Holíkovou sme sa poznali dlhé roky a boli sme v kontakte, dokonca sme v jednom období spolupracovali. Nakoniec som našla domáce vzdelávanie a to nám sadlo presne na naše preferencie aj možnosti. V tom čase bola už Danka riaditeľkou školy vo Veľkých Zlievcach – „malotriedky“, a tak som ju poprosila, či by mi nevytvorila jedno miesto v jej škole na domáce vzdelávanie pre moju dcéru. Danke som verila ako človeku. Nechcela som totiž len domáce vzdelávanie, lebo aj tie prístupy môžu byť rôzne. Chcela som ku svojej dcére slušných ľudí, to znamená ľudí, ktorí sú partnerskí a v Danke som mala zo skúsenosti istotu. No a nakoniec sa to zbehlo tak, že aj ja som začala v tejto škole pracovať a Danka mi poskytla obrovský priestor pre to, aby som mohla prinášať do kontaktu s deťmi partnerstvo a slobodu. A od vtedy sme začali meniť celkové nastavenie výchovno-vzdelávacieho procesu v našej škole.

U vás je zapísaný aj náš syn a prešli sme k vám po strastiplnej skúsenosti v inej škole, ktorá hoc deklarovala podporu individuálneho vzdelávania, nakoniec vyžadovala normu nie len v učive, ale aj vo forme preverovania vedomostí. Ako vidíš preverovanie vedomostí Ty? Môžeš povedať viac o tom, ako deti hodnotíte?

Áno, ponúkame rôzny formy preverovania vedomostí, tak ako to zákon dovoľuje. Riaditeľ má v tomto silné kompetencie, čiže je to tak, ako povie Danka. Ponúkame rôzne formy preverovania vedomostí a to nie len domácim školákom, ale aj u nás vzdelávaným deťom. Ani jedna z nás nepovažuje testovanie a skúšanie za dobrý nástroj.

Prečo nepovažuješ skúšanie detí za dobrý nástroj preverovania vedomostí?

Skúšanie je ponižujúci spôsob preverovania vedomostí, je to nešťastný názov, podľa mňa to má byť slávnostné preukázanie vedomostí, to sa mi zdá korektné. Hovoríme o tom, ako deti skúšať a zároveň hovoríme o tom, že sa chceme k deťom slušne správať. Mne sa to vôbec nedá spojiť. Keď skúšam, staviam sa do pozície, že ja viem lepšie ako ty. Ja môžem mať viac informácií, áno, ale to nie je súťaž.

Ja nemám dôvod dieťaťu neveriť, keď mi povie, že niečo vie. Alebo keď mi napíše jeho rodič, „my sme sa učili toto, dieťa vie toto a takto to používa“. Mnohé prostredia a témy, ktoré deti skúmajú, ja ani nepoznám. Aj ja objavujem, učím sa. Naopak test sa vždy dá oklamať, odpísať, zvlášť dnes cez online, takže neviem na čo vlastne je. Je však v úplne logickom záujme rodiča, pravdivo informovať a popísať v čom pokročili. A prečo by som niekoho upodozrievala z toho, že ma chce oklamať, pokiaľ teda nezažil, že bude za chyby a vlastné limity potrestaný? Vtedy sa chce zachrániť, a preto klame.

To, že vôbec hodnotíme, nie je v poriadku, a ani pokiaľ ide o pochvaly a odmeny, pretože absencia pochvaly je už trestom. Nikto nás nikdy neučil robiť s mobilom a naučili sme sa to, mladí, aj starí. Perfektne to všetci vieme a nemali sme v škole predmet „mobilovanie“ a nikto nás za pokrok neodmeňoval. Mali sme motiváciu to vedieť a naučili sme sa to. Ja ľudom v princípe dôverujem a vytváram prostredie, kde podvádzať netreba, lebo nie je prečo.

Jeden z našich oteckov s deťmi hrá basketbal.

Škola, v ktorej nie je cieľom ukázať sa na teste bez chýb, to sa mi páči, tam sa človek aj rýchlejšie posúva, nie?

Áno, keď sa vyhýbame chybám, ochudobňujeme sa o možnosť rastu, cez to trápenie, hľadanie, frustráciu, pochybenia a opätovné hľadania, pretože chceme hľadať, spoznať, vtedy ideme dopredu. A o to sú deti v bežnej škole ochudobnené, lebo sa nemôžu kontaktovať so svojim tieňom, vyhýbajú sa mu, aby uspeli na teste, pretože cieľom je pre ne chyby nerobiť a pre tento cieľ urobia všetko. Môže sa to zdať nejaké hlboké a filozofické, ale je to veľmi praktické.

Je podľa Teba u nás zvykom rešpektovať detské nie? Je bežné, pýtať si od dieťaťa povolenie, keď chcem vidieť, čo tvorí? Umožňuje etické a slušné správanie k deťom vôbec náš zákon?

Umožňujú to detské práva, ľudské práva, oni to doslova prikazujú. Ale viem, že prax je často iná. Tam podľa mňa znovu prichádzame k tomu, že učiteľ zrejme nie je v kontakte so svojim strachom a toho „nie“ sa vlastne bojí, nevie ho zvládnuť. A nie len učiteľ, aj zákonodarca.

Danka Holíková  sa špeciálnej pedagogike venuje celý život a viem, že sa stále intenzívne vzdeláva, má kontakt s tým najnovším poznaním. Váš prístup, hoc je výnimočný, je v úplnom súlade s aktuálnym poznaním a v podstate sa všeobecne odporúča, nie?

Áno, tieto odporúčania sú, aj od autorít v pedagogike, a sú v duchu toho, čo robíme. Aby bolo jasno, my sa nebavíme o anarchii, o tlupe divokých zvierat, ktoré si celé dni idú po krku. Deti sa prirodzene chcú učiť a prirodzene tiahnu k určitému poriadku. Potrebujú variabilné prostredie, čím viac podobné bežnému životu. To znamená aj rôznych ľudí, z hľadiska veku, schopností, zameraní, pôvodu, ale aj znevýhodnenia. Čím sú všetky rozmery a sily vyrovnanejšie, o to je potom prostredie konštruktívnejšie.

V štandardnom školstve sú sily nevyrovnané, učiteľka je jedna, detí je povedzme 30, je to neprirodzená skupina. V takejto skupine sa aj ja bojím, je to trvalo neudržateľné. Ale ak tam vstúpi 10 dospelých, už je to zrazu iné, sily sa vyrovnávajú, prostredie je zdravé. A presne toto sa dnes odporúča aj v pedagogike.

S učiteľmi a školstvom sa často spája téma vyhorenia. Ako sa na to pozeráš Ty?

Nemám veľmi rada, keď sa to takto otáča, ja si nemyslím, že väčšina učiteľov je skutočne vyhorená tak, ako to definuje charakteristika vyhorenia, nespĺňajú všetky parametre vyhorenia. Skôr to vnímam tak, že sme sa pokrivili, do kriva sme rástli a to veľmi dlho. Samozrejme vnímam, že veľa učiteľov prežíva diskomfort, ale často hľadajú jeho zdroje hlavne vonku, v iných ľuďoch, v deťoch, rodičoch, systéme, a neviem kde všade. A pritom, ako je to so všetkým, začať treba v sebe. Je to taká lákavá a ľahká cesta von z problému, keď povieme, že sme vyhoreli, ale mnohí napríklad spia dobre.

Ide skôr o dlhoročný zvyk fungovať pokrivene, v nezhode so sebou a to vo veľmi osobnej rovine. Tým pokrivením mám na mysli, že človek sa vplyvom očakávaní, rôznych tlakov autorít, pod vplyvom skúseností a pri absencii vhľadu do seba, ale aj prijatia, bezpečia v priebehu života stane niekým, kým vlastne nie je. Sami tým trpíme a cítime to. Zväzuje nás to, na čo sme si zvykli. No a keď sme dlho takto neprirodzene ohnutí, môže sa stať, že nevidíme iné možnosti, aj že to vyrovnávanie nás veľmi bolí. Ale za dôležité považujem začať hľadať v sebe, čo môžem v sebe zmeniť.

Deti sa spoznávajú cez svoju tvorbu.
Viem, že sa často opieraš o poznanie C. G. Junga a o jeho archetypy. Povez nám ako cez optiku archetypov nazeráš na deti a učiteľstvo?

Chcela by som, aby to vyznelo prakticky, pretože toto poznanie nám slúži. Archetypy sú predobrazy, symboly, ale aj príbehy, ktoré nás spájajú, máme ich hlboko v tzv. kolektívnom nevedomí. Archetyp je prvom našej psychickej štruktúry, tak ako je napríklad žalúdok telesným orgánom, archetyp je duševný orgán. Rodíme sa s ním, obsahuje korene vedomia. V našej kultúre je silno zakorenený archetyp dieťaťa, nakoniec o ňom sú aj Vianoce, kedy sa narodil Ježiš, dieťa. Hovoríme, že dieťa nás prišlo spasiť. Ale my to dieťa uviažeme na reťaz, nedovolíme mu, aby nás „spasilo“. Nečudo, že sa sami v sebe cítime zle. Nie len učitelia, ale aj rodičia idú sami proti sebe, proti silnému archetypu, ktorý v sebe nesú a nemusia byť ani veriaci.

S každým dieťaťom dostávame šancu otvoriť sa, počúvať, ako sa hovorí „zmyť zo seba špinu“. To neznamená, že dieťa necháme panovať nám, ale čistý kontakt so sebou, cez zrkadlo dieťaťa, môže byť vodítkom pre nás, ako nájsť seba. Miesto hádzania viny na deti sa potrebujeme otvoriť a ísť do vlastného nekomfortu, objavovať, ísť na miesta, kde nemáme kontrolu, ani moc. Tam, kde sme rovnako malí, ako tie deti. Vtedy budeme v kontakte s archetypom, ktorý nedokážeme obísť, ani oklamať, lebo nás presahuje.

Nedávno som čítala text od psychologičky, ktorá povedala niečo podobné, ale inými slovami. Povedala, že na rodičovstve je šialené to, že každá jedna vec, od ktorej sme kedy utiekli, nespracovali, sa s deťmi objaví v plnej sile a nepustí nás ďalej. Napríklad, keď nevieme za seba vystúpiť, postaviť sa za svoje potreby, tak dieťa nás o to viac bude nútiť, tým aké je, čo potrebuje, aby sme sa túto zručnosť naučili.

Áno, to je presne ono a túto možnosť rásť máme aj ako rodičia, aj ako učitelia.

Ako ste zatiaľ zvládali pandémiu? Bol to pre vás zdroj vyhorenia?  

Áno, a myslím, že je to potenciálny zdroj vyhorenia pre všetkých, pretože nie je jasná perspektíva a perspektívu potrebujeme. U nás to nemalo tak ničivé dôsledky, pretože sme maličkí a každý rodič sa slobodne rozhodol, či chcel, alebo nechce v tomto období dávať deti do školy.

Deti nosia rúška, keď to treba, dokonca aj tie autistické. Vôbec s tým nie je problém, keď sa to primerane vysvetlí. My, dospelí máme často pocit, ze tie autistické deti musíme nejak špeciálne manipulovať, lebo my vieme a oni nie, ale to je nezmysel. Veď rovnako ako to dieťa, aj ja si musím na rúško a nové pravidlá zvykať. Autistické deti to nemusia, lebo ich považujeme za menej? Sú horšie? Sú neschopné? Nevieme im to vysvetliť? Nie, v tomto u nás nie sú rozdiely.

Tiež som z výnimiek nemala dobrý pocit, a pritom náš syn má silnú dotykovú senzitivitu a vyhýba sa aj oblečeniu. Ale zobrali sme to ako to je, párkrát sme sa o tom porozprávali, nakreslili komix, párkrát bol z toho, celkom pochopiteľne, nahnevaný a potom rúško jednoducho nosil.  

Áno, ja to takto vnímam tiež a vôbec by som tieto deti nestigmatizovala, ani nezvýhodňovala, lebo aj zvýhodnenie vie byť stigma – to vy chudáci, vy si ani rúško neviete nasadiť. Takto to naozaj necítim a nemám ani takú skúsenosť, že by to nešlo. Zasmejeme sa na tom, oni si tie rúška dávali najprv na oči, hrali sa s nimi, ale nakoniec to všetci postupne prijali ako bežnú vec.

Stane sa, že má človek toho dosť, tak potom ideme von, kde rúško netreba a oddýchneme si.

Áno, a takýto stav môže mať každý človek, nie len autistický, že toho je na neho veľa. Aj ho každý človek občas má, ale my to potlačíme, a autista to nepotlačí, je k sebe otvorený, vnímavý. Možno sú také znevýhodnenia, kde by to skutočne nešlo, samozrejme, keď to nejde po dobrom, tak to nejde vôbec, ale nemám tú skúsenosť.

Venuješ sa aj vlastnej terapeutickej praxi. Povedz, akú máš skúsenosť s vyhorením, ako sa z neho dá dostať? Tejto téme sa na #beznávodu v týchto dňoch venujeme.

Vyhorenie je pre mňa stav, keď človek dlhodobo žije v neúcte ku sebe. Dobrou pomôckou môže byť aj známa kocka českého psychiatra Maxa Kašparů. Predstavme si plameň v kocke, v miestnosti, ktorej základ tvorí môj pevný bod, ja, vzadu stoja tí, čo sú pre mňa oporou, po jeden ruke máš priateľov, na druhej strane spolupracovníkov a nad sebou veci, čo ťa presahujú. No a vpredu máš víziu, perspektívu, niečo za čím ideš, na čo sa tešíš, to je to, čo nám napríklad pandémia odobrala. Keď jedna strana tejto pomyslenej kocky chýba, alebo sa rozpadá, začne viať vzduch a plameň sa hýbe, sviečka zhasne, my vyhoríme. To sa však z času na čas človeku stane, inak by sme vlastne nerástli.

Z mojej terapeutickej skúsenosti mi vychádza, že s vyhorenými ľuďmi sa pracuje dobre. Pretože viem, že vedia zahorieť, pretože vyhorieť môžu iba tí, čo zahoreli, takže sa je čoho chytiť. Ja napríklad vyhorím vtedy, keď nastúpi strach a je ho veľa. Napríklad, keď nás okolnosti prinútia učiť direktívne, tak z toho viem byť okamžite unavená. To mi zhasne plameň, pretože nie som v zhode s týmto štýlom učenia a je v tom veľa strachu, napríklad z rodičov, z ich reakcií. O čosi horšie to je, keď nastúpi úzkosť, nie len strach, pretože v strachu je pevný bod, viem kde stojím, viem čoho sa bojím. Úzkosť je neurčitá, doslova nám berie pôdu pod nohami, strácame náš pevný bod.

Vyhorenie je nedostatok vnímavosti voči sebe a svojim potrebám a v tejto vnímavosti nás veľmi kedysi posúvali napríklad iniciačné rituály, dnes na to nemáme dostatok vedomých a zavedených nástrojov. Narastá v nás chaos a implementujeme ho do všetkých oblastí života, dokonca aj do prírody. Jednou z možností je aj vrátiť sa späť k niektorým tradíciám a k rituálom, alebo na ne nadviazať súčasným spôsobom. Toto nás môže naviesť späť k sebe. Toto som mala na mysli, keď som hovorila o určitom pokrivení u nás dospelých či už rodičov alebo učiteľov. Keď sa narovnám, stanem sa vnímavejším k sebe a teda aj rezistentnejším na vyhorenie a únavu, pretože viem čo mi vadí, kedy je toho na mňa veľa, kedy je málo, čo potrebujem a čo mi chýba.

Sme stále v kontakte so svetom vonku, sme súčasťou komunity.
Aké máš ešte plány v oblasti školstva?

Chcela by som pokračovať v našej škole a robiť to ešte viac slobodne a úprimne, v zhode s tým, kto sme a čo chceme. Chcela by som založiť aj strednú školu, takú, ako je naša základná. A motivuje ma aj strach o svoje deti, to je jasné. Mám šiestačku, máme desaťročnú povinnú dochádzku, takže s tým chcem počítať. Predstavujem si túto školu ako budovu dobre vybavenú ateliérmi, hudobnými nástrojmi, laboratóriom, všeobecne zameranú. Mohli by v nej fungovať externí vzdelávatelia, ktorých si deti dobrovoľne vyberú. Obsah by bol samozrejme aj online, veď to je dnes už nevyhnutné. Dôležité je, aby títo vzdelávatelia mohli hodnotiť, aby ich hodnotenie bolo ekvivalentom maturitného vysvedčenia.

Je pre mňa dôležité, aby dieťa, alebo mladý človek vstupoval do budovy dobrovoľne. Vtedy sa to totiž stáva veľmi jednoduchým, pretože učiteľ je odmeňovaný za to, že má dochádzku. Málokto sa pýta, prečo deti do školy chodia nedobrovoľne, radšej nejako označkujeme detské správanie, alebo dieťa vyhodíme. Za dôležité považujeme to, aby si to „odsedlo“, kvôli papieru. Ale čo potom? No a poznám desiatky rodičov, ktorí by boli perfektní k deťom, ale papier nemajú, čo je tiež veľká prekážka dobrej praxe. Ešte na tom je veľa práce a musí sa udiať veľa zmien, uvidíme, budeme hľadať cestu.

Čo by si chcela povedať na záver? Niečo, čoho sme sa ešte nedotkli a považuješ to za dôležité.

Všetko, čo v tomto rozhovore hovorím, všetky moje odpovede, to všetko vyslovujem s pokorou a s vedomím, že všetko môže byť zároveň inak, pretože každý má právo vnímať seba, druhých i život po svojom. Napriek tejto rozdielnosti, alebo možno práve vďaka nej, môžu byť spoločné stretnutia s ľuďmi pekné a obohacujúce. Pomôžem si mojim obľúbeným citátom od C.G. Junga: „Pamätajte si, že môžete poznať sami seba a tým viete dosť. Ale nemôžete poznať iných a všetko ostatné. Buďte na pozore pred tým, čo sa skrýva mimo, inak vaše domnelé poznanie zadusí životy tých, ktorí poznajú samých seba. Každý môže poznať sám seba a to je jeho limit.“

Slávka Makovníková študovala sociálnu prácu na UK v Bratislave. Počas štúdia pracovala v Centre poradensko-psychologických služieb. Zúčastnila sa výcviku v rodinnej terapii a PCA a mnohých iných krátkodobých výcvikov programov. Okrem iného učila na Sociálno-právnej akadémii, gymnáziu, venovala sa kariérnemu poradenstvu, pracovala v Centre špeciálno-pedagogického poradenstva a prevencie. Má vlastnú súkromnú socioterapeutickú prax a je učiteľkou v Škole bez návodu.

Pri svojej práci vychádza napríklad z psychológa C. G. Junga a analytickej psychológie, ako aj z A. Mindela a na proces orientovanej psychológie. Z prístupov zameraných na prácu s autistickými deťmi jej vyhovuje Sone Rise.

Má dve deti, Emma (11) a Danny (6), obaja sú vzdelávaní doma a zúčastňujú sa aj vyučovania v  Škole bez návodu. Slávka s deťmi žije v obci Horná Strehová.