Každá jedna živá bytosť cíti, vníma a prežíva pocity po svojom

Takže čo nám hovoria tabuľky? … Áno, áno neurotypická spoločnosť žije tabuľkovým spôsobom. Tabuľky, tie radi používajú aj odborníci. Čo je napísané v knihách, to platí. Tak teda naozaj je to tak, že autistický človek je čudák, sediaci a hojdajúci sa v kúte, vo vlastnom svete a bez emócií?

Blbosť.  Možno nevieme vždy presne vyjadriť, ako sa momentálne cítime, slová sa nám ťažko spájajú s pocitmi. Ale dovolím si tvrdiť, že sme empatickejší a citlivejší ako neurotypická spoločnosť. To, že nevieme niečo presne opísať, neznamená, že to necítime.

Ja osobne som veľmi empatická, citlivá k potrebám druhých ľudí a veľakrát na úkor seba samej. Neznášam nespravodlivosť, neprávosť na ľuďoch a deťoch, ktoré sa nevedia brániť voči väčšinovej spoločnosti.  Pre mňa je pomoc samozrejmosťou. Nerobím to pre nejakú prestíž, alebo že by som si chcela niečo dokázať. Mne fakt záleží na spravodlivosti a na pocitoch druhých ľudí. Rada ľudí počúvam,  viem byť tu, pre všetkých. Som dobrý poslucháč, ktorý sa s pochopením snaží poradiť a hlavne tak, aby tomu druhému nebolo ublížené.

Zažívam však, ako sa neurotypická spoločnosť stavia do role „my vieme všetko“ – nechcem hádzať všetkým do jedného vreca, tak radšej napíšem že niektorí – vôbec, ale vôbec nevedia primerane reagovať na potreby autistickej časti spoločnosti. Správajú sa hrubo, povrchne a veľakrát bez záujmu, bez citu. A to je u nich akože empatické? No nie je. Ja by som nechcela deliť spoločnosť na takú a onakú, pretože každý jeden človek sám osebe má svoju povahu. Som presvedčená, že každá jedna živá bytosť cíti, vníma a prežíva pocity po svojom.

Skúste sa vžiť do kože človeka, ktorý má iné myslenie, vnímanie a prežívanie, že aké je ťažké pre neho sa vyznať vo svojich pocitoch, keď nemá ani z okolia toľko podpory, ako ostatní. Časom sa všeličo dá naučiť, ale aby sme už malé deti tlačili do vecí typu „povedz mi že ma ľúbiš“ alebo „postískaj ma“ a podobne, keď to sami nechcú, to naozaj nerada vidím. Pretože, verte tomu, že ak je dieťaťu človek blízky, ono lásku môže ukázať aj inak. Slová sú veľakrát plytké, bez hĺbky a duše. A nie je to ani tak, že všetko sa dá ukázať tým, ako sa dieťa správa. To je tiež len časť omnoho väčšej mozaiky. Ja sa myslím, že konkrétne činy, skutky človeka hovoria najviac o tom, aký ten človek naozaj je. Nezakladajme si na banálnych veciach, keď sú to fakt len písmenká na prázdnom papieri.