Jazdíme na vlnách celého spektra emócií, nie sme chladní

Hnev, smútok, radosť, znechutenie, strach, empatia, závisť, dôvera, láska… prechádzajú nami, vami, prechádzajú všetkými ľuďmi. Niektoré v kombináciách, niektoré samy, niektoré v náznaku, iné intenzívne, ale neprestávajú, valia sa ako vlny, ktoré dorážajú na naše telo. Ak ste si mysleli, že ľudia na spektre autizmu nie sú emoční, jazdiaci na vlnách celého spektra emócií, vyvedieme vás z omylu.

Dovolíme si jedno sebavedomé a odvážne tvrdenie: neexistuje autentickejšia radosť ako tá autistická. Kto videla autistické dieťa tešiť sa iba z toho, že je, že sa krúti, že beží, že cíti, vníma, žije, ten vie, čo je radosť. Stimming, teda opakované pohyby sú úžasným zdrojom radosti. Aj špeciálne záujmy, teda entuziazmy, v ponorení ktorých dokážeme stráviť hodiny, dni, mesiace v extatickom šťastí. To je nefalšovaná radosť.

Ľudia na spektre autizmu nie sú bez emócií, práve naopak, sú často špongie nasávajúce emócie svojho okolia, niekedy celého spoločenstva, nálad spoločnosti a doby. Niekedy sa zdá, ako by nám chýbala jedna obranná vrstva kože, ktorá by oddelila čo je naše, a čo nie. V zahltení zvonka, aj z vnútra sa môžeme strácať. Niekedy prejavujeme emócie inak, menej, alebo viac, niektorí z nás majú svoj autizmus prifarbený alexithýmiou, teda ťažkosťami v rozpoznávaní a vyjadrovaní emócií. Tá sa však netýka iba autistických ľudí, ale aj tých neurotypických.

V priebehu dospievania si niektorí neurodivergentní ľudia osvoja hyper-empatiu. Hľadajúc spôsob ako pochopiť svet, ako pochopiť vás a zároveň sa ochrániť, vnímame na maximum. Túžime po tom obsiahnuť svet do tej miery, že bude predvídateľný a nezaskočí nás, neublíži. A ani my už nikdy viac neublížime. Hyper-empatia je nástroj ako si vysvetliť kto, čo, prečo, a ako, a nestratiť sa v tom. Niekedy rozumieme viac, ako vládzeme uniesť. Niektorí z nás silno empatizujú so zvieratami, rastlinami, či vecami. Chránime bezbranného slimáka pred necitlivým zašliapnutím neurotypickej nohy.

Bývame neistí v reakciách. Ako reagovať nezraňujúco, správne voči ostatným, pretože zraňujúce pre nás môže byť niečo iné, ako pre vás. Vychádzame z iného nastavenia a preto sa občas nestretávame. Veľa vecí je ako je, a necítime potrebu chodiť okolo nich s prehnaným citom. Učíme sa, čo vám vadí. Učíme sa, čo nám vadí. Učte sa to aj vy. Vás sa emočne dotýka, keď starého človeka nazveme starým. Nás zas, keď niečo tak zjavné popierate.

Pre niektorých ľudí na spektre autizmu je jedinou cestou ako prežiť, maskovať, čím prechádzajú. Vraví sa, že na spektre sú tí najlepší herci, hoci len málokedy dostanú Oskara. Výnimka je snáď len skvelý autista Anthony Hopkins. Maska nám umožní prežiť v sociálnom prostredí, ktoré vyžaduje rýchlu adaptáciu. Naoko sa otriasť a ísť ďalej. Dlhodobé maskovanie emócií a senzorickej záťaže však prináša vyhorenie. Občas počúvame, že je to regres, alebo návrat autizmu, či zintenzívnenie autistických čŕt – pre nás je to jednoducho neschopnosť udržať sociálne prijateľnú masku.

Paul Collins, spisovateľ a otec autistického chlapca, v knihe Not Even Wrong: Adventures in Autism, napísal výstižný postreh, ktorý veľmi vhodne uvedie jedinečné výpovede našich ľudí #beznávodu:

Prečítajte si jedinečné, pestré a ľudské komentáre
nášho tímu k emóciám #beznávodu.

DANIEL #beznávodu

„Emócie prežívam hlboko a v súvislostiach s ďalšími emóciami. Pred časom som si uvedomil, že každý hnev vychádza z pocitu ohrozenia. Odrazu som sa začal na hnev môj, či iných pozerať inak. Empaticky. Ohrozenie môže byť rôzne. Ohrozenie túžby, názoru, plánu, zámeru, času, cieľa, predstáv. Niekto sa nahnevá a niekto sa vystraší. Niekto zaútočí a niekto chce utiecť. A z toho mi vyšlo že najlepšia reakcia na utíšenie hnevu, je tá istá ako na utíšenie plaču. Dať človeku pocit, že ho nič neohrozuje.“

VLAĎA #beznávodu

„Naozaj je to tak, že autistický človek je čudák, sediaci a hojdajúci sa v kúte, vo vlastnom svete a bez emócií? Blbosť. Možno sa nám slová ťažko spájajú s pocitmi, ale sme empatickejší a citlivejší ako neurotypická spoločnosť. To, že nevieme niečo presne opísať neznamená, že to necítime. Ja osobne som veľmi empatická, citlivá k potrebám druhých ľudí a veľakrát na úkor seba samej. Neznášam nespravodlivosť, neprávosť na ľuďoch alebo deťoch, ktoré sa nevedia brániť voči väčšinovej spoločnosti.  Pre mňa je pomoc samozrejmosťou. Nerobím to pre nejakú prestíž, aby som si niečo dokazovala. Keď sa neurotypická spoločnosť stavia do role „my vieme všetko“ – teda nechcem hádzať všetkým do jedného vreca, tak napíšem ze niektorí – vôbec, ale vôbec nevedia primerane reagovať na potreby autistickej spoločnosti. Správajú sa hrubo, povrchne a veľakrát bez záujmu . A to je u nich akože empatické? No nie je. Ja nechcem rozdeľovať, pre mňa má každý jeden človek svoju povahu a nie, nie je to o diagnóze.“

BARBORA #beznávodu

„Ja keď mám v istom momente pretlak emócií, pocitov, úplne som v nich a netuším koľko ich je, ani akých, tak ma to väčšinou úplne vypne a vyskratuje. Až čas, veľa času, ticho a bezpečný priestor mi pomôže si ich roztriediť, pomenovať a ukľudniť sa. Pomoc láskyplnej osoby, čo to vidí, je vtedy na nezaplatenie. Že mi to miesto navrhne, ukáže, dovedie naň.“

JOZEF #beznávodu

„Najčastejšie maskujem pozitívne emócie, tie tlačím občas do extrému a maskujem, v práci sa preto cítim ako Alenka v ríši divov.“

IVANA #beznávodu

„Celú základnú školu ma sprevádzal prívlastok „afektovaná“. Príliš sa smejem, príliš plačem, príliš zvyšujem hlas, príliš sa mračím, príliš gestikulujem, príliš púlim oči. Strúham všelijaké grimasy. Čiže aj keď nič nepoviem, ľudia sú zmätení. Na verejnosti som často extatická, mám veľa pocitov a preto robím veľa seba-ukľudňujúcich giest, o ktorých ani neviem. Vždy mi prišlo veľmi nespravodlivé, že keď sa správam autenticky, ľudia povedia, že to hrám a keď sa zapriem, hodím kamennú tvár alebo potlačím slzy úsmevom, kŕčom, tak to je akože správne, super prirodzené.“

VIERA #beznávodu

„S emóciami som sa učila robiť pri dcére, keď bola malá. Od malička som bola „príliš“ a tak som sa naučila emócie potlačiť. Dcére som hovorila aké emócie cítim, aké môže cítiť ona, aj to, že sa napríklad ešte chvíľu budem hnevať, ale že to prejde a neznamená to, že ju nemám rada. Všimla som si na sebe, že keď sa snažím niečo „zatlačiť“, stvrdnú mi črty tváre, nepáčim sa sama sebe. Niekde som čítala, že takto vyzerajú ľudia zameraní na riešenie problému, nie udržiavanie vzťahu. Nie je jednoduché sňať zo seba štít, masku, ktorú nosím na ochranu pred svojou extrémnou zraniteľnosťou.“

VLASTA #beznávodu

„Mne keď sa niečo podarilo ako dieťaťu som doslova skákala, neskutočne som sa tešila, toľko energie som vtedy mala, že by som vedela lietať ako stíhačka. Neskôr som sa začala prispôsobovať okoliu. Pri práci, ktorú robím, emócie nedávam najavo, ale pri rozprávke sa rozplačem, ide to zo mňa von. Keď to isté o sebe povedal jeden investigatívny reportér, ktorý robil reportáže z bojov, pomyslela som si, že nie som čudná. Keď som v strese, vtedy to musím so seba dať prácou, umývam dlážku švédskou utierkou štvornožky.“

KRISTÍNA #beznávodu

„Emócií sa bojím. Bojím sa ich ničivej sily, ktorú majú, keď mnou prechádzajú. Je jedno, ktorá to je, všetky vysilujú. Skľudnenie mi trvá dlho a ľahko sa nanovo rozruším. Pomáha mi veľa veľa chodiť. Lepia sa na mňa emócie iných. Aj to najjemnejšie podráždenie predavača v obchode si odnesiem spolu s nákupnou taškou a motám sa v tom, čo sa to so mnou deje. Syn ma svojimi výraznými prejavmi emócií dostáva do nepohody, cítim ich s ním a bojím sa, že mu nebudem dostatočnou oporou. Ale som na ceste a učím sa.“

ANETA priateľka ľudí #beznávodu

„Veľmi často len vďaka prejaveným emóciám detí s autizmom viem, čo si o svete myslia. To, že tie emócie sú častokrát veľmi intenzívne prejavené, znamená len toľko, že deti s autizmom nepodliehajú našim nastaveným “normám” zdržať sa, keď si myslia niečo iné ako ostatní. Prejavia sa. Neskrývajú sa. Ich emócie vyvolávajú emócie u nás – a práve s tými našim emóciami sa musíme naučiť pracovať.“

Ďakujeme, že sa otvárate vzájomnému spoznávaniu. Vážime si vašu odvahu prehodnocovať zaužívané stereotypy a spoločne s nami vnášať ľudskosť, radosť, tvorivosť a hrdosť do sveta Aspergerovho syndrómu a autizmu, ktorý je tak veľmi zaťažený zdôrazňovaním poruchovosti a dysfunkčnosti.