Veci, ktoré sú nie – viditeľné

Keď hovorím o veciach, ktoré sú nie – viditeľné, nie je to chyba. Chybným by bolo hovoriť o o veciach, ktoré sú neviditeľné. Je v tom rozdiel.

Séria zážitkov a chvíľ a momentov, ktoré k tomuto uchopeniu viedli, sa reťazila už nejakú chvíľu. Viem, že robím veľa vecí, ktoré sú – viditeľné. V skutočnosti ich je množstvo. A niektoré veci ma hnevajú, keď nie sú zviditeľnené. Dotkne sa ma to. Chcela by som aby boli vidieť a boli počuť. Aby neboli neviditeľné. A dnes mi to došlo. Ony majú byť nie – viditeľné. Je to ich esencia, ich účel, ich podstata. Byť nie – viditeľné. Ako stĺpy stvorenia, ktoré odhalil až Hubblov teleskop. Sú nie- viditeľné a predsa sú, od počiatku. Sú zdrojom a sú podstatou… temná hmota, ktorú sme nevideli a netušili o nej.  A predsa je podstatou vesmíru, je jeho esenciou a podmienkou všetkých prejavených vecí… Máme to šťastie, že sa nám ukazuje toľko toho, čo bolo tak dlho nie- viditeľné ( nie tým, ktorí vidia inak). S úžasom vnímame záblesky večnosti a podstaty. Je podstatou a účelom vecí, ktoré sú nie- viditeľné, že bez nich by neexistovalo nič viditeľné. Preto sa nemôžu zmeniť na niečo iné. Potrebujú zostať nie- viditeľné a len občas dať o sebe vedieť. Prejavením vecí, čo vzniknú následkom ich nie- viditeľnosti…

Tento svet sa tvári, že to, čo nie je viditeľné, je nepodstatné, neexistujúce, je to „nepredajné“…  predostiera nám to navonok vábivé a lákavé všetko…  všetko to mámivé, predajné, prestížne, zviditeľňované… Ibaže to je mája, to je mámenie a chaos, ktorý nám má zastierať to podstatné.

Bolo by chybou zatratiť to, čomu hovoríme mája. Nie je to vzájomne v rozpore. Oboje má svoj účel. To viditeľné a mámivé je chaosom, ktorý nás má napokon unaviť, má nám dať pocítiť ako veľmi to nedáva zmysel, že sme už úplne zničení z toho, aké je to nezmyselné a absurdné… a nekončiace…

Nesmieme povedať, že je to „len“ také, „len“ mája, „len to nepravé … Bolo by chybou znehodnocovať to, lebo je to presne také, aké treba aby to bolo… To prezretie, prebudenie, keď zapadnú do seba významom veci, ktoré sú nie – viditeľné… prítomnosť nie- viditeľná toho, kto neprišiel tam, kde mal pôvodne byť… dievčatko či tínedžer, ktorý je nie – viditeľný, ale jeho život sa odrazu uberá tým smerom, kam sa vždy uberať mal… to, čo ich nesie a čo nesú oni a je to vzájomne všetko prepojené aj keď nie- viditeľné… práca, ktorá je nie- viditeľná a je za tým všetkým, čo je viditeľné a môže byť ľahko videné… Nie – viditeľné sa niekedy stáva videným, prejaví sa, prenesie do hmoty, a iba to prechádza cez vás a samé sa to deje a zhmotňuje… hoci niekedy iba do myšlienky, letmého stretnutia, intuície, doručeného mailu práve v tom momente keď zdvihnete hlavu, telefonátu, ktorý príde práve keď vám ten človek neschádzal z mysle…

Že neviete o čom hovorím? Boli by slová, ktoré by mohli popísať tie príbehy, ktoré sú za týmito riadkami… ale ak ostávajú nie- viditeľné, tak to je preto, že je to ich podstata a ich esencia. Bolo ich toľko, že som rozmýšľala, prečo – lebo ten prvý impulz je, aby boli viditeľné. Tak tomu rozumieme, tak nás to učí svet, tak by to chcela naša myseľ. No prijať a pochopiť, že majú zostať nie – viditeľné je oveľa, oveľa viac ako čokoľvek iné… prinesie to pokoj. Vnútorný mier. Silu. To podstatné. Čelíme ťažkým veciam, všetko môže odrazu zmiznúť a prestať existovať, všetko to známe a to, čo sme brali ako garantované… ale sú tu ešte veci nie- viditeľné, v hlbinách stĺpov stvorenia a ďaleko za nimi, v esencii nie-bytia a nie-konania.

A nebojte sa, som v poriadku.