Dieťa, ktoré mi ukázalo aj moje emócie

Neviem ani ako začať. Mám takú zmes pocitov radosti, hrdosti, údivu, veľkej vďaky a aj bázne. Chcela som svoj blog o emóciách napísať už omnoho skôr, ja však veľmi rada zdieľam skúsenosti s dobrým koncom. Na žiadnej platforme nechcem zanechať stopu smútku, bolesti a strachu spojenú s autizmom. Sú to samozrejme prirodzené pocity, ktoré sa však spájajú so sprevádzaním každého dieťaťa.

Dostala som do triedy dieťa, ktoré mi ukázalo moje emócie

Som učiteľka, ktorá nie je na spektre, ale žije s deťmi na spektre. Tento školský rok sprevádzam tých najmenších – deti s autizmom v materskej škole. Nemyslela som si, že ma po dvanástich rokoch s deťmi s autizmom ešte niečo prekvapí. Viem, že každé je iné, ale nejak som už vedela, že im príjemne „autisticky voniam“, že to hneď spoznajú a veľmi rýchlo budeme napojení a pôjdeme deň za dňom, spolu, za novými aktivitami, za novými zážitkami. V podstate sa to aj udialo, postupne, ale len u troch z mojich štyroch detí.

Jedno dieťa potrebovalo omnoho viac času, úplne iné stratégie, omnoho viac kreativity a omnoho viac lásky. Aj keď som si jeho správanie interpretovala spočiatku rôzne, nakoniec som prišla na to, že prežívanie jeho emócii bolo omnoho viac intenzívne a potrebuje veľa veľa času a blízkosti, aby spracoval to, že ho rodičia dali do škôlky, potreboval veľa veľa času aby uveril, že je s nami v bezpečí, potreboval sa vykričať, vykopať a vyhnevať, pretože to bolo jeho prežívanie, ktorým potreboval prejsť.

Nebudem to prezentovať ako ideálny prechod z jedného pólu na druhý, pretože nás to stálo veľmi veľa práce a v podmienkach triedy a malej skupiny ďalších detí, je to situácia, ktorú musíte mať pevne v rukách, aby každý obstál v konkrétny deň čo najlepšie. Moja stratégia bola – upustím zo všetkých požiadaviek, ktoré naňho mám. Všetko sa bude diať vtedy, keď to on bude chcieť, ak to chcieť nebude, nemusí robiť nič. To znamenalo, že jesť bude kedy chce, na prechádzku pôjde, ak bude chcieť, do aktivity sa pridá, keď bude chcieť, skupinový ranný kruh bude robiť, ak bude chcieť atď. Kto bol v školskom systéme, vie, že toto sa v školstve nerobí, ani pokiaľ ide o materskú školu. Lenže ja som vedela, že toto je nevyhnutné a musí to prísť hneď, nie až po vyskúšaní všetkých možných behaviorálnych stratégii. Takto sme to potom mali tri mesiace.

Pracovala som s ním, no pracovala som najmä na sebe

Zároveň sme s podporou našej psychologičky pracovali na budovaní vzťahu mňa a môjho škôlkara, prostredníctvom VTI – videotréning interakcií. Nahrávali sme videá, počas bežných chvíľ, kedy som sa ja snažila sledovať iniciatívu dieťaťa – čo robí, s čím sa hrá, a postupne som sa do nej zapájala, len tak, že som komentovala čo robí, komentovala som jeho emócie, ktoré som na ňom videla. Následne som potom s psychologičkou tieto videá rozoberala, resp. ona mi ukazovala len časti, kedy som bola s dieťaťom s autizmom v interakcii a obom nám bolo veľmi dobre. Rozprávali sme sa spolu o mne, o ňom, o situáciách, ktoré bežne nastali, o tom ako sme ich spracovali, o tom, čo som cítila.

Vtip bol v tom, že to bol môj tréning. Nie jeho. Zároveň ten tréning nebol nátlakový, bol veľmi prirodzený, cítila som, ako ma niekto sprevádza a vlastne na všetky veci som prirodzene prišla sama, prostredníctvom videí, na ktorých som videla, čo pekné sa medzi nami stalo a ako to fungovalo, aby sme sa obaja cítili dobre. Veľa zavážila farba môjho hlasu, intenzita hlasu, slová, ktoré som použila, postoj tela, blízkosť alebo vzdialenosť.

Je z nás nerozlučná dvojica a v triede máme pohodu

Keď píšem tieto riadky premáha ma pocit, že takto by to malo byť automaticky nastavené na každé jedno dieťa na svete. Náš školský systém však od prvého dňa, keď sa stanete jeho súčasťou, chce len jedno – výkon, ktorý vás bude reprezentovať ako úspešného jednotlivca a úspešnú triedu. Nie je však omnoho dôležitejšie, aby sme boli šťastní jednotlivci a šťastná trieda?

Veľmi skoro nás učia emócie potlačiť, prípadne ich vôbec neukázať. Náš úspech je v tom, že sme sa s emóciami hneď kontaktovali – vďaka tomu sme dnes nerozlučiteľná dvojica, v triede máme celé dni pohodu a to, čo som si na začiatku nevedela predstaviť, že budeme spolu ako trieda, je dnes každodenná realita. Začali sme to my dvaja – žiak a jeho učiteľka. A čoskoro to začalo fungovať aj na asistentku, ktorú mám v triede a dnes viem s istotou povedať, že sme nakazili celú triedu.

To, že hnev dieťaťa v nás samých spustí hnev je veľmi pravdepodobné. To, že náš pokoj upokojí aj dieťa je tiež veľmi pravdepodobné. Prosím vás o jedno – nebojte sa emócií – ani tých detských, ani tých vlastných. Nebojte sa ich v prvom rade cítiť, nebojte sa o nich rozprávať a nebojte sa ich prežívať.