Moje zdroje radosti môžu byť iné, nie sú však horšie

Vyrastala som v predstave, že všetci ľudia majú rovnaké zdroje šťastia a keď tie všeobecne uznávané zdroje šťastia nedávam, som porušená.

Mám to skúšať, pretláčať, meniť sa, alebo to aspoň dobre zamaskovať a vydržať. Raz sa to predsa len podarí, a ja si užijem rodinnú oslavu s 30 ľuďmi naraz. Raz sa to určite podarí a ja si užijem zážitok z kina. Možno sa dokonca raz budem tešiť z toho, ako skvelo sa cítim v škole! Keď som bola staršia, zdalo sa mi, že raz pochopím, ako je možné, že ľudí teší pobyt v kanceláriách. A budem sa tam tešiť tiež. Že tam vydržím sedieť. Bolo toho veľa, na čo som čakala a strašne som sa snažila.

Na #beznávodu sme sa rozhodli hovoriť o emóciách, pretože tie sa často ľuďom na spektre nepriznávajú – vraj ich nemáme. Radosť rozhodne je emócia. Problém je, že naše zdroje radosti a šťastia vyzerajú inak. Niekedy vyzerajú inak aj naše prejavy radosti. A to môže byť pre mnohých mätúce, ľahko podľahnú predstave, že sa netešíme dosť, alebo zo správnych vecí.

Napríklad ja sa nadchýňam systémami, zaplavuje ma šťastie pri pohľade na vytriedenú knižnicu. Som nadšená z chôdze osamote, z objavovania nových ulíc a kráčania po tých dokonale známych. Radosť vo mne vyvoláva opakovaný rytmus a pohyb, stimming. Šťastie je pre mňa v kráse slov a hudby v piesňach Deža Ursínyho. Cítim radosť, keď jem po x-tý raz moje obľúbené jedlo, špagety s maslom, alebo šúľance s makom. Teším sa so stretnutia s mne blízkym človekom. Mám radosť z dokonale napísaného fantasy. Teším sa domov. Teším sa z náročného problém-solvingu. Vtedy som úplne v tranze. Potichu sa teším zo syna a jeho krásnej a výraznej osobnosti. Z môjho muža a jeho neutíchajúcich nápadov. Mám radosť, keď sa na novú tému #beznávodu v našej redakčnej skupine zletí naša neuro-tlupa a každý píše o tom ako to má on. Väčšinu som nikdy nestretla naživo. Milujem a nadšene prežívam moje témy a ich meaning-making, ľudská a společenská potreba pripisovať veciam, udalostiam, ľuďom význam ma fascinuje. Je toho veľa, čo mi robí radosť a nie vždy to vidno.

Na nedávnej konferencií o Aspergerovom syndróme ma veľmi oslovil pojem „neurotypicky-centrický“. Priniesol ho český autistický sebaobhajca Michal. Tento pojem je podľa mňa dobrý kľúč k pochopeniu autistického šťastia a radosti, pretože ukazuje, že iné zdroje šťastia existujú a sú rovnocenné.

Z pozície neurotypicky-centrickej často cítim vo vzduchu ľútosť nad tým, o čo prichádzame. O čo všetko dôležité a krásne nás autizmus ukracuje. Že sa nám nedostáva dosť šťastia. Lebo niečo…. lebo sa nehráme radostne v kolektíve rovesníkov, alebo nechutnáme všetko to dobré, čo navaríte, lebo sa nám nechce nikomu cudziemu pozrieť do očí, lebo nás zaujíma niečo iné, ako „by malo“… Poviete si, bodaj by sme prestali zoraďovať tie kocky a začali radostne klebetiť s rovesníkmi! Bodaj by to zdravé neautistické v nás porazilo ten nezdravý autizmus! Potom by sme boli konečne šťastní a vy spokojní, že ste nám pomohli!

Takáto pomoc je pochopitelná, ale má jeden háčik – nie je určená pre nás. Autizmus prináša aj kopu nekomfortu, máme svoje výzvy, to nespochybňujem. Obzvlášť preto, že sme iní než väčšina a neustále na to narážame. Narážame na chaos, hluk, reč, pokyny a pravidlá bez kontextu, na autority a podobne. Zároveň nepochybujem, že výzvy zdolávajú aj nerotypici a tiež ich život nie je prechádzka ružovou záhradou. Napríklad taká úzkosť vie ochudobniť život každému. Depresia rovnako. Vie uprieť šťastie, vie ukrátiť a obmedziť. A na spektre je týchto problémov až až. Úzkosť a depresia však paradoxne môže vzniknúť práve z pretláčania neurotypicky-centrickej predstavy šťastia. A možno nie iba explicitného pretláčania, niekedy stačí aj implicitné nastavenie okolia, pocit vo vzduchu. Pretože na neurotypickú predstavu o radosti proste nemáme, nech sa akokoľvek snažíme. A nie je to problém.

Vyhýbanie sa tomu, čo nám šťastie neprináša, tomu, čo nám nerobí dobre je v poriadku. Rovnako je v poriadku ísť si za svojou predstavou šťastia. Neznamená to vyhýbanie sa výzvam. Ja som občas veľmi odvážna a odhodlaná. Vždy ale viem prečo a kam tým smerujem. Mám to v rukách. Rovnako aj moju vlastnú radosť a šťastie, ktoré nie je menejcenné, ani porušené, akokoľvek mu väčšina nemusí rozumieť . Beriem to.

Prajem si, aby sa viac hovorilo o tom, že ľudia majú rôzne zdroje radosti a šťastia a je to v poriadku. Pretože iba keď človek vie kto je, má odvahu aj sebavedomo a s istotou v sebe rásť. Nie vynútene, ale s vlastnej potreby žiť. Keď začneme s podporou a pomocou v tomto bode poznania, začneme skutočne pomáhať – s rešpektom, nie ľútosťou, v rovnosti, nie pýche.