Martin Mihalovič, ktorému nikto nepovie inak ako Elton, mal typickú cestu k diagnóze Aspergerovho syndrómu. V škôlke i v škole si vyslúžil povesť „toho divného“, outsidera, ktorý dokázal celé hodiny presedieť pri počítačových hrách. Od druhej triedy chodieval pravidelne k psychologičke a ako desaťročný odišiel z ambulancie detskej psychiatrie s jednoznačnou diagnózou Aspergerov syndróm. Kolektív na strednej bol otvorenejší, prijal ho s rešpektom a priniesol mu skutočné priateľstvá. Najväčší vplyv na jeho život však mal práve skauting.
Od outsidera k vedúcemu
O vstupe do skautingu rozhodli Martinovi rodičia. „Povedali si, že to skúsia a buď to vyjde, alebo to nevyjde,“ spomína s úsmevom. Vedúci oddielu najprv váhali, ale napokon sa rozhodli dať mu šancu. Družina sa pre Martina stala bezpečným prístavom, kde sa naučil fungovať v kolektíve, hoci sa nevyhol konfliktným situáciám. Cesta nebola jednoduchá – stretával sa s výzvami v komunikácii a sociálnych interakciách, no podpora skautskej komunity mu pomohla rásť.
Ako mladý skaut si vytvoril rôzne obranné mechanizmy. „Mnohé situácie som riešil neštandardne,“ priznáva. Spomína na incident, keď po spolučlenke hodil to, čo mal najbližšie k ruke, počas konfliktu v kuchyni, alebo na situáciu, keď strávil pol dňa sedením v jame v lese. „Na jednom tábore som toho už na ôsmy deň mal fakt dosť. Bol som presýtený všetkých vplyvov a energií a potreboval som vypnúť. Zobudil som sa s tým, že sa nechcem s nikým rozprávať, a tak som 24 hodín neprehovoril jediné slovo.“
Výzvy každodenného života
Ako takmer tridsaťročný muž čelí Martin špecifickým výzvam. Komunikácia zostáva jednou z najnáročnejších oblastí. „Nie vždy dokážem presne sformulovať to, čo chcem. Myslím príliš rýchlo, rýchlejšie než hovorím,“ vysvetľuje. Paradoxne, práve on má v družine na starosti komunikáciu s rodičmi. Na schôdzkach nosí štuple do uší, ktoré filtrujú hluk, vďaka čomu má po stretnutiach s deťmi viac energie než kedysi.
Medzi jeho špecifické potreby patrí napríklad nosenie ponožiek bez švov.
V oblasti stravovania sa drží tzv. Safefood – točí dookola desať druhov jedál, hoci na táboroch dokáže jesť takmer všetko. Náročná je pre neho práca s emóciami, najmä s vlastnými. Sociálne konštrukty si rokmi odpozoroval a naučil sa adekvátne reagovať. Ako vedúci dokáže identifikovať a riešiť konflikty medzi členmi družiny, pristupuje k tomu však racionálne, bez zapájania emócií.
Cesta k vedeniu družiny
Z radového skauta sa vypracoval na pozíciu radcu. Na školení vodcov v Českej republike otvorene priznal svoju diagnózu. „Chcel som prekonať samého seba, preto som šiel fakt na doraz,“ hovorí o svojej skúsenosti. „Lebo to nie je o tom, že sa teraz kvôli mne musia donekonečna robiť nejaké úľavy a ústupky.“
z archívu Martina Mihaloviča
Skauting a inklúzia
V súčasnosti vedie družinu šiestich chlapcov vo veku od 11 do 14 rokov. V skautingu vidí veľký potenciál pre inklúziu, hoci priznáva, že chýba systematický prístup a metodika pre prácu s členmi so znevýhodnením. „Je otázne, či má zmysel vytvárať skupiny, kde sú výlučne ľudia so znevýhodnením,“ zamýšľa sa. „Jednak my sme dobrovoľníci a nie odborníci, máme určité limity, jednak to trochu odporuje myšlienke inklúzie.“
V skautingu vidí veľký potenciál pre inklúziu. Malé skupiny umožňujú individuálny prístup a mladšie deti prirodzene prijímajú odlišnosti. „Keď niekto vidí, že má problém, úplne spontánne mu pomôže, dovysvetľuje, ak niečomu neporozumie,“ opisuje svoje pozorovania.
Existuje tiež priestor pre prispôsobenie aktivít. „Že má niekto dyslexiu alebo dysgrafiu? Texty sa predsa dajú nahrať na mobil. Že sa niekto pohybuje s barlami alebo na vozíku? Existuje predsa mapa bezbariérových turistických trás,“ vysvetľuje Martin.
Plány a vízie do budúcnosti
„Skauting ma naučil všetko,“ zdôrazňuje Martin. „Cielene som nikdy nevyhľadával kolektívy, skauting bol vlastne prvým, kde som sa sa mal možnosť učiť v bezpečnom prostredí.“ Na táboroch získal možnosť odpozorovať komunikáciu a správanie v rôznych sociálnych situáciách, spoznal svoje hranice a naučil sa, na čom potrebuje pracovať. Do budúcnosti by sa chcel venovať téme inklúzie v skautingu. „Minulý rok sa to vo mne tak naštartovalo, uvidíme, čo z toho vznikne.“
Bolo to na mojej prvej skautskej víkendovke. Mal som asi 10 a nosil som krásne okrúhle okuliare. Hneď prvý večer sme mali párty, niekto v miestnosti pustil hudbu a ja som na ňu začal tancovať. Zrazu sa otvorili dvere, vošiel chalanisko, asi 10 sekúnd na mňa pozeral a potom povedal: „Ty budeš Elton.“ A odvtedy som Elton.
Dušana Blašková, redaktorka časopisu Mosty inklúzie
jej článok o Aspergerovom syndróme z rozhovoru s Vierou Hincovou nájdete tu
Tento príbeh je pre mňa dôkazom toho, čo vo svojej práci hovorím neustále: kľúčové pre deti a mladých ľudí v spektre autizmu a Aspergerovho syndrómu je prijatie, bezpečie a ich hlboké záujmy. Skauting priniesol Martinovi vzácnu súhru týchto prvkov, spolu s podporou rodičov. Je zaujímavé, že metodiku k práci s deťmi so špeciálnymi potrebami už vypracoval český skauting, odporúčala som ju aj Martinovi. Inšpiráciou tiež môže byť naša príručka inkluzívnosti mládežníckej organizácie s checklistom a
škálou inkluzívnosti. Vznikli v projektoch Cesty k inklúzii, kde sme pracovali nielen s našou cieľovou skupinou.
Nestačí, že deklarujeme, že sme inkluzívni. Dôležité je mať aj konkrétne stratégie a konkrétne postupy, vrátane proaktívneho oslovovania a zapájania skupín organizácií pracujúcich s rôznymi typmi znevýhodnení. Separované aktivity pre mladých ľudí s niektorým typom znevýhodnenia nemajú nič spoločné s inklúziou, a oni sami za majoritnou organizáciou neprídu. Potrebujeme sa naučiť, že prekonávať bariéry je obojsmerná cesta, nestačí stáť a tvrdiť, že my sme predsa otvorení, a nechať ľudí s inakosťou stáť na opačnej strane priepasti bez mosta.
Slovenčina 
English (UK)